Päť minút, čo odišiel posledný zákazník, a už sa tu začínam nudiť. Takže pozerám von, na tie tri a štvrť metra poctivého slovenského rozbitého, no a už dva mesiace nákladne rekonštruovaného chodníku, čo možno z môjho miesta za pokladňou vidieť a snažím sa zhypnotizovať každého, kto nimi prejde, aby vošiel do obchodu a niečo chcel. Hoci aj len ako sa dostane na stanicu.
Na chvíľku som sa zamyslel, prečo zase kydám na Slovensko a jeho neschopnú verejnú správu, kam patrí aj potlačovanie rozbitých chodníkov, veď inde majú určite rovnaké problémy. Bol som raz v Hamburgu a tam to vyzeralo tip-top, ale tak zase mohol som vidieť asi pol promile celého mesta, takže nemôžem generalizovať.
A v tom prišlo. Prišiel. Vytrhol ma zo zamyslenia. Vyzeral ako z Mužov v čiernom. Mal bielo-modrú košeľu a kravatu s mlynárikom kapustovým, čo je teda fakt super náhoda, pretože to je jediný motýlik, ktorého si zo stredoškolskej biológie pamätám. Pieris brassicae. Dobré časy. Trt, zlé časy. Ja som aj vtedy vedel len jedného motýľa. Žalostne málo, tesne dostačovalo.
- „Dobrý deň,“ uvítal som ho ako z firemného manuálu, keby nejaký náš obchodík má. Keď sa mi raz bude chcieť, napíšem ho, ale už sa mi dlho nechce.
- „Dobrý deň, vy ste pán Emil Ruža, rodné číslo 8301293000?“
- „Áno, to som ja!“ V tej chvíli som si vôbec neuvedomil, ako veľmi by mi malo byť podozrivé, že na mňa ide hneď s mojím rodným číslom.
- „Som špeciálny zamestnanec Daňovej správy. Prišiel...“
- „V čom spočíva vaša špecialita?“ skočil som mu do reči. Kde sa to vo mne vzalo, neviem. Obyčajne neskáčem ľuďom do reči, zvlášť predstaviteľom štátnej moci nie. A do kelu, nekydal som len pred chvíľou v mojej mysli na našu verejnú správu? Tak to snáď nie je možné. Alebo je to veľmi dobre možné? Veľký brat počuje, čo si myslím?
- „Dozviete sa, keď si nebudeme skákať do reči.“ Vcelku milá odpoveď, nepostrehol som iróniu ani hnev, skôr len trpezlivosť. Asi má dosť času a neponáhľa sa.
„Prišiel som vybrať Váš podiel v eurovale. Viete, čo to je?“ Nie som takýchto vecí neznalý.
- „Viem. Moment, a oni ho už schválili? To som nepostrehol.“
- „Áno, minulý týždeň. Neboli ste na Slovensku?“
- „Aha, môže byť, bol som na dovolenke. Prišiel som len včera tesne pred polnocou.“ Nieže by som si nebral na dovolenku mobil s internetom, ale padla mi nabíjačka ma zem a prešiel som ju mopedom. A tak som mohol používať frajerkin mobil, ktorý iba smskuje a telefonuje a robí fotky s malým rozlíšením. To stačilo tak v roku 2006. Zase na druhej strane, vtedy neboli ešte ani eurovaly, iba eurovoly.
- „A kde ste boli, ak sa smiem spýtať?“
- „Prečo Vás to zaujíma, ak sa smiem spýtať ja?“
- „My sme už ten dobrý štát, ten, ktorý sa o občana zaujíma a nesie zodpovednosť za činy svojich predstaviteľov. A nie iba berie, prikazuje, zakazuje a opovrhuje.“ Dobrá odpoveď, tak ja sa teda s ním pustím do normálneho rozhovoru. Neprišiel náhodou pýtať peniaze? Ha, vôbec sa nezmenili, stále berú!
- „Bol som v Grécku.“
- „No to je náhoda! A ako bolo?“
- „Ale fajn. Počasie, more, pláž, všetko v poriadku. Gréci – v hoteli nepríjemní, ľudia vo vnútrozemí v malých obchodíkoch celkom príjemní. Anglicky nevedia až tak dobre, ale dorozumeli sme sa.“ Uvedomil som si, že toto bolo prvýkrát , o čom som hovoril o svojej dovolenke. Musím na tom ešte popracovať. Keď to oživím tými 452 fotkami, tak to bude aj zaujímavé.
- „To nás teší. Môžete mi teda dať Váš podieľ?“
- „Moment, moment. Kto ustúpil? Smer či Sulík?“
- „Sulík.“
- „Čo mu za to preboha sľúbili?“
- „Že môže na zasadnutia parlamentu a stretnutia s veľvyslancami chodiť v tom supermanovskom kostýme. A ARD mu sľúbilo viac pozvánok do diskusii. V prime time!“ Žmurkol na mňa.
- „A kostým aj s ponožkou v rozkroku?“
- „Nie. Dvomi!“ Nadšene ukázal vztýčený palec na pravej ruke.
- „No dobre, ale ja som si vždy myslel, a teda som to tak všade čítal, že to pôjde zo štátneho rozpočtu, teda že sa to zaplatí z daní, ktoré štát vyberie. A Vy vlastne ste z daňového, ale aj tak som si myslel, že...no proste sa to nebude vyberať takto z ruky do ruky.“ Koktal som.
- „Rátalo sa s tým, tak ako to hovoríte, ale toto zaviedol na poslednú chvíľu pozmeňovací návrh niektorého poslanca Smeru.“
- „A ktorého? Fico, Kaliňák, Počiatek, alebo niekto z tých nepodstatných ostatných?“ Je ich tam ako hadov. Demokracia je fajn (irónia). Ale zase aj to ostatné osadenstvo parlamentu. Demokracia nefunguje (žiaľ, žiadna irónia).
- „Z tých ostatných.“
- „A nebude to takto stáť zbytočne veľa peňazí?“
- „Bude. Dáte už ten Váš podiel?“ Aha, dochádza mu trpezlivosť. Nechcem mať problémy s úradmi.
- „Dám. A koľko to vlastne je?“
- „Koľko chcete. Minimálne dvesto eur.“
- „To neviete ani presnú sumu? To nikto nevypočítal?“
- „Nevie sa presne. Je to navyše otvorený účet, takže Vás možno navštívim ešte párkrát. Možno určite. Viackrát.“
- „Nie je to nejaká absolútna kravina? V tom prípade neplatím.“
- „Tak tu končia všetky srandy.“ Vytiahol na mňa revolver. A potiahol. Cvak!
Nič.
- „Nemáte náboje?“
- „Nie. Strelil som ich, aby som mal na svoj podiel v eurovale.“
- „Tak ako chcete tie peniaze vybrať?“
- „Ešte Vás môžem zbiť.“ Kapituloval som. Vytiahol som z pokladne dvesto euro, hodil mu ich a napísal sa do pokladničnej knihy do „má dať“. Zlé načasovanie dovolenky. Keby tam ešte len idem, mohol som ich pýtať späť priamo od Grécka. Alebo si radšej niečo ukradnúť, tá ich angličtina sami už teraz zdala veľmi zlá.
- „Ďakujem. Uvidíme sa možno čoskoro. Možno určite. Viackrát.“ Odišiel. Vo dverách sa minul s ďalším človekom.
- „Dobrý deň, môžete mi prosím Vás poradiť, ako sa ide na stanicu?“
- „Choďte do pekla.“
- „Tam je stanica?“
